Havajovanie a lá Š&M

Keďže sa ku mne dostali iba pozitívne fídbeky, ihlice na štrikovanie odkladám na spodok skrine a pokračujem v blogovaní. A dnes nastal ten správny čas pridať druhý príspevok.

Na začiatok by som mala začať informovaním o skutočnosti, že Š&M už nie sú nezamestnané! Presne tak, dámy a páni. Našli sme si prácu. Presne po dvoch týždňoch chodenia hore-dole po všetkých možných (ej nemožných) reštauráciách, fastfúdoch, obchodoch, butikoch v Haleiwe, Mililani či Laie, vyplnení viac ako dvadsiatich aplikejšn sme sa konečne zbavili štatútu nezamestnaný JI študent v USA. 

Tu je naša story ako sme si našli prácu: v utorok nám zvoní americký telefón, nevolá Alenka, ani Ryan, ani Nicole, volá nám nejaké číslo. Sme pri pokladni a akurát si kupujeme mesačník na The Aloha Bus. Panika! Zodvihnem. Volá Michelle a ja netuším, názov ktorej reštaurácie, fastfúdu, obchodu alebo butiku povedala na začiatku pri predstavení. Že nás chce pozvať na pohovor hneď v stredu ráno. S neskrývaným nadšením som prijala toto pozvanie ale v tom istom momente som si uvedomila, že vlastne netuším do ktorej reštaurácie, fastfúdu, obchodu alebo butiku sa vlastne máme dostaviť. Tak som sa slušne opýtala na miesto stretnutia a vtedy sa všetko vyjasnilo :) Tak sme teda v stredu prišli do Killer Tacos na konci mestečka Haleiwa a stretli sme sa s Chrisom (Michellin manžel). Chris vyzeral už na prvý pohľad ako riadny týpek. Tak sme si teda sadli na terasu, on vytiahol naše aplikejšn (dôležitá poznámka, ktorá robí celý príbeh zaujímavejším: túto aplikejšn sme vyplňovali ako jednu z posledných, totálne znechutené a unavené, s pocitom, že aj tak to nevyjde, ale už keď sme tu, tak to vyplníme) a začal rozprávať svoj príbeh o jednom jeho kamošovi zo Slovenska. Volá sa Martin Michalčík (aspoň tak to znelo s americkým prizvukom) a momentálne robí manažéra vo Four Seasons na Tahiti. Martin a Chris sú dobrí priatelia a Martin kedysi dávno Chrisovi vysvetlil, aký je na Slovensku školský systém, čo je to hotelová akadémia, možnosti rôznych stáží v zahraničí a povinná výučba cudzích jazykov. Nuž a Chris si pri pohľade na naše vyplňovačky spomenul na všetky tieto súvislosti a ponúkol nám prácu. Martinovi Michalčíkovi sme od  stredy nesmierne vďačné, pretože vďaka nemu sme my - dve šarmantné devy z Európy - dostali letný job v Killer Tacos. Hneď vo štvrtok sme nastúpili, je nám fajn a už sa nebojíme, že by náš niekto chcel deportovať z krajiny. 

Killer Tacos, Haleiwa, Hawaii

Tomuto všetkému však predchádzala ešte jedna vtipná príhoda, ktorú nemôžem nespomenúť. Príhoda nesie názov Ako sa Š&M rozhodli, že si budú zarábať zberom ananásov :) Smiešne to znie, ale tak, keď môžu Slováci chodiť na jahody do Anglicka, prečo by Š&M nemohli ísť na ananásy na Havaj? Ako to celé vlastne vzniklo. Ryanov šéf Johny sa nás opýtal, prečo nejdeme zbierať ananásy, čo sme spočiatku pokladali za vtip a s úsmevom na tvári sme sa na neho škerili. On však pokračoval, že tam stále hľadajú ľudí a mohli by sme to vyskúšať. Tak sme to teda vyskúšali. Hneď na druhý deň sme nasadli do The Aloha Busu a vycestovali za lepšou budúcnosťou do Dole Plantation. Našli sme nejakú kanceláriu, no tam nás ujo s pobaveným úsmevom na tvári vyslal do inej kancelárie, ktorá je necelú míľu od tejto. Keďže The Aloha Bus jazdí každú hodinu, rozhodli sme sa túto vzdialenosť prekonať peši. Predstavte si dve ešte nedostatočne opálené pekne oblečené Európanky ako si to rúbu po chodníku popri ceste a ananásových plantážach. Vtipný pohľad to musel byť pre všetkých okolocestujúcich v klimatizovaných džípoch. Tak si teda šlapeme vo dvojici popri tých plantážach a hľadáme budovu, ktorá by mohla slúžiť ako kancelária. Žiadnu sme nenašli široko-ďaleko, okrem nejakého vojenského objektu, kde bol prísny zákaz vstupu. Nakoniec sme sa dopracovali až k nejakej obytnej zóne no po Dole kancelárii nebolo nikde ani stopy ani značky ani cedule. V tom sme však našli zastávku. S nohami špinavými od červenej zeme sme sa rezignovane usadili a počkali si na The Bus, ktorý nás zaviezol do Mililani. Zo zberu ananásov teda nakoniec nič nebude. Ale musíte uznať, že snaha z našej strany bola priam enormná a doteraz sme sa nedozvedeli, kde tá kancelária je a či vôbec existuje, lebo ju ani Google nenašiel. Koniec vtipnej príhody, ktorá bola v skutočnosti vtipnejšia ako sú tieto riadky, ale viete, ja som zdedila skôr dar reči ako písaného slova, tak vám to potom v septembri porozprávam osobne ;)

Aha, aký nákup sme minule urobili. Toľkoto málo nám stačí ku šťastiu na Havaji:

Reese's guličky do mlieka, rosé a volejbalová lopta

Nuž, asi sa už nič také vzrušujúce neudialo za posledné dni. Vlny sú už preč, pravidelne hrávame volejbal (odkedy máme loptu:), pri západe slnka popíjame kávu a niekedy aj ružové víno, čo v praxi vyzerá asi takto nonšalantne:

Chladené rosé na Ke Iki Beach

Makáme v práci, vozíme sa silne klimatizovaným The Aloha Busom, obdivujeme každý západ  slnka na našej pláži a tešíme sa, že sme tu. Ako by náš kamarát Alika povedal " Everyday like a postcard"

Aloha

Toto je Havaj, bejbe!

Nedeľa ráno. 11.32 havajského času (pre upresnenie: na Slovensku je 23.32 hod. nedeľa večer) Sedím si s notbúkom na verande nášho domčeka a začínam písať môj prvý dlho avizovaný a sľubovaný príspevok. 

Po včerajšej nočnej partii pokru mám problém dať dokopy všetky pocity, dojmy, zážitky a vtipné príhody z posledných desiatich dní, ale kope ma múza, tak si hovorím, že to musím využiť ešte pred tým, ako sa vyberieme vystavovať naše európske alabastrové pokožky slnečným lúčom :)

Tak sme teda tu. Na Havaji, na ostrove Oahu, v oblasti North Shore, v meste Haleiwa. Ja a Ševa. Alenka a Ryan. A Nicole. Bývame v treťom domčeku od pláže ktorá sa volá Ke Iki Beach a včera som sa dozvedela, že je to jedna z najzradnejších a najnevyspitateľnejších pláži v tejto oblasti. Na prvý pohľad vyzerá veľmi mierumilovne ale vraj sa nemám nechať oklamať jej prívetivým vzhľadom. Tak som sa rozhodla, že plávať budem chodiť radšej niekde inde. Domček je pekný, taký havajský, drevený, priestranný, s terasou, hojdacou sieťou a keď sú veľké vlny, tak jeho steny vibrujú. Máme tu všade jašterice (veľmi veľké jašterice, ktoré sú však neškodné) a mravce. Ale tie jašterice sa nimi živia, takže v konečnom štádiu tu máme viac vypasených jašteríc ako mravcov :) 

Robota. Tak tú sme hľadali celý minulý týždeň, no nedá sa povedať, že by sme boli úspešné. Nikto nechce zamestnať dve Európanky iba tak na leto. Zatiaľ to vyzerá tak, že skončíme opäť v Mekáči v mestečku Laie. Všetko je lepšie ako deportácia z krajiny, takže sa so Ševou tešíme, že vôbec niečo vyšlo, no na nákladný havajský život by sa hodil lepší job, prípadne tipsy, alebo aspoň nejaký ten part-time. Uvidíme. Myslíme pozitívne, usmievame sa na všetkých, vysvetľujeme, kde vlastne tá Európa a Slovensko sú, ako sme sa sem dostali, čo študujeme a aké víza to vlastne máme. A najviac sa bavím na tom, ako sa všetci čudujú, keď pijeme poobede alebo podvečer kávu. A nejdem im to vysvetliť, že u nás je úplne normálne uvariť si kávu doma (!), len tak pri nej sedieť a zdieľať spoločne zážitky z celého dňa. Neviem, čo je na tom nepochopiteľné ale radšej pri tejto téme Američanom ani nespomínam, že na Slovensku nemáme Starbucks :)

Počasie. Viem, viem, je to výťahová téma a načíname ju vtedy, keď už ozaj nie je o čom, ale musím ho spomenúť. Hneď ako som pred dvomi rokmi vystúpila na letisku v Honolulu, pochopila som, že som dlhé roky žila v meteorologickom omyle. Na Havaji prší každý deň! Síce aj slnko tu svieti každý deň, no ten dážď vás dokáže prekvapiť a zaskočiť vtedy, keď to najmenej očakávate. A väčšinou nezmoknete iba raz. Pozitívne na celom tom daždi však je, že po ňom vždy príde dúha. A to stojí za ten pohľad. Somewhere over the rainbow...

Bicykle! Presnejšie bíč krujzre. Tak to je vec, ktorú si kúpim, prinesiem na Slovensko (ešte neviem ako) a budem sa voziť kade-tade po Ružomberku a Lieskovci a tešiť sa zo štýlového farebného bajku :) Všetci tu majú bicykle, všade sú cyklistické chodníky, ktoré sa tiahnu popri pobreží a je to jeden z najlepších dopravných prostriedkov, keď idete iba tak niekde na pláž alebo do obchodu. Keď som sa pred pár dňami prvý krát viezla na bíč krujzri bosá a vysmiata, tak som musela vyzerať ako magazínová ukážka šťastného cyklistu :D Ševa by vám vedela rozprávať.

Arašidové maslo. Reeses čokoládky. Ananásy. Mango. Papája. Kukísy. A iné pochutiny. Mňam. Toto môžem konzumovať v akomkoľvek poradí. Vedeli ste, že 80% svetovej produkcie ananásov je z Havaja? A vedeli ste, že ananás rastie v zemi? A že rastie celých 9 mesiacov? Tak to bolo malé vzdelávacie okienko, lebo tie ananásy sú tu všade okolo. Dokonca Alenka si ich pár zasadila za domčekom v záhradke. 

Pandora. Free internetové rádio, ktoré nemôžeme v Európe počúvať a už teraz mi chýba. Akurát počúvam Mumford and Sons a ich Cave a veľmi sa to sem hodí. Ach, škoda preveliká, že také niečo nemáme doma...

A VLNY!!! Mali sme vraj veľké šťastie, že sme videli také obrovské vlny, aké sme videli pred dvomi dňami. Surferská sezóna sa skončila a veľké vlny na konci mája a v júni sú ojedinelý úkaz. Prišli určite kvôli nám! Takú masu vody som ešte fakt nikdy nevidela. Bola to sila a triasol sa nám celý domček, keď narážali na pobrežie. Mega! Pozrite si foto:

Ke Iki Beach, Oahu, Hawaii

Kým som napísala tento príspevok (samozrejme rátam sem aj prestávky na raňajky, obed, kávu a iné aktivity) prešli takmer 3 hodiny a na Slovensku už máte hlbokú noc. Po prečítaní pošlite nejakú spätnú väzbu, čo vy na to, aby som vedela, či má zmysel pokračovať v tomto havajskom denníku alebo sa budem radšej venovať štrikovaniu. Mahalo ;)

Nastal čas ísť na pláž. Vypínam pc, obliekam plavky, beriem ochranný faktor 30, uterák a úsmev na tvári :) Lúčim sa.

Aloha

Panta rhei

Ten čas plynie nejako príliš rýchlo... Viem. Začínam prudko klišovito, ale keď si uvedomím, že posledný príspevok som sem pridala 13. novembra ešte v roku 2011 a dnes je 14. apríl 2012(!), tak mi nič iné na úvod ani nenapadlo :)

Dnes je v RBK city opäť jeden z tých dní, kedy mám chuť teleportovať sa niekam, kde slnko pečie 349 dní v roku. Von je všetko sychravé šedivé utlmujúce a ja si náladu robím prezeraním fotografií Tomáša Záhumenského a počúvaním live streamu z Coachella festivalu v slnečnej Californii. V takýchto chvíľach som neskutočne vďačná za internet a premáham nutkanie napísať ďakovný email do CERN-u :) Keď si však predstavím, že o mesiac a desať dní budem o takomto čase letieť ponad Atlantik, prípadne hľadať správnu bránu niekde v LAX, musím sa usmievať. Moje posledné študentské leto a ja ho budem prežívať vo veľkom štýle na havajskom ostrove Oahu. Waw. Ešte mi to možno až tak nedochádza, no o pár dní ideme na ambasádu po víza a potom už len nabaliť kraťasy, plavky, osušku do loďáku a trip cez polovicu zemegule sa môže začať!

Chcela by som si sľúbiť, že budem blogovať častejšie, lebo je to pre mňa istý druh terapie, no mám taký pocit, že pri každom príspevku som si niečo také pomyslela a aha, ako to dopadlo! Tak sa teda oficiálne vyzývam pred celou virtuálnou verejnosťou. Budem prispievať častejšie!

Jeseň vie byť taká farebná

Ben Howard. To je moja šálka horúceho čaju týchto sychravých šedivých jesenných dní. Bez neho by bola jeseň čierno-biela.

Soul Surfer. To je film, ktorý som si pozrela včera a so slzami v očiach ho pozerala od začiatku do konca.

David LaChapelle. To je fotograf, ktorého výstavu som mala možnosť vidieť ešte v októbri, no nebola som schopná sadnúť na tých pár minút za pc a osviežiť môj blog novým príspevkom.

Prostriedky hromadnej dopravy. To sú priestory, v ktorých trávim v poslednej dobe príliš veľa času. Okrem vyčerpania mi to však prináša množstvo zaujímavých, milých, trápnych a tradične aj bizarných situácií, ktoré sú jednou z dôležitých ingrediencií môjho života.

Škola. Tak tej mám momentálne plné zuby. Pripravuje ma o chuť robiť to, čo som vždy chcela.

Hawaii. Ten nie je práve synonymom jesene, ale práve v tomto období sa celosvetová surferská komunita sťahuje na Oahu, kde prichádzajú najlepšie vlny roka. Hm. Verím, že aj ja ich raz budem môcť sledovať s ďalekohľadom v ruke v oblasti North Shore na Oahu.

Sny. Veľmi čudné sny. Okrem tradičných, že utekám pred tsunami sa mi dnes snívalo, že som spáchala atentát na Madonnu (!). Tak toto by mi mal niekto vysvetliť.

Joga. Po dvoch rokoch som dnes večer bola na cvičení a spomenula som si, prečo som jogu do harmonogramu počas prvého ročníka na výške zadelila aspoň raz do týždňa. Hlavne zotrvať!

Farby jesene vedia byť niekedy farebnejšie, ako by sme povedali. Rovnako ako moje myšlienkové pochody.

Summer feeling

Leto 2011. Veselé, vtipné, občas bizarné, slnečné, často aj upršané, rádiové, pracovné, brigádnicke, kultúrne, hudobné, zážitkové a grejpové. Také svetové slovenské!

Pridať popis

Toto je začiatok

Začiatok môjho blogu, o ktorom intenzívne hovorím posledné dva mesiace. Dnes, v sobotu 20. augusta 2011, nadišla tá správna chvíľa a konečne som sa odhodlala.

Pár klikov, nie celkom vydarené úvodné nastavenia, niekoľko sofistikovaných slov do môjho profilu a blogovanie sa môže začať. Verím, že nebudem trápna, nudná, prehnane sentimentálna, zbytočne obrazná, nepríjemné podrobná alebo dokonca urážlivá. Pokiaľ sa čokoľvek z tohto ocitne v niektorom z nasledujúcich príspevkov, tak mi prosím dajte vedieť. Hneď! Vopred ďakujem a prajem príjemné čítanie, počúvanie a pozeranie.